E.S. strávil rok v Spojených štátoch ako študent na výmennom pobyte na strednej škole. Následne sa prihlásil na tamojšie vysoké školy, ale začiatkom roka 2014 začal študovať v Turecku ako štipendista. Vtedy pocítil prvé príznaky, ktoré mohli znamenať, že má HIV. V tom istom roku získal štipendium na štúdium na americkej vysokej škole a koncom roka 2016 sa presťahoval na Stredozápad, kde mu prvýkrát diagnostikovali HIV a syfilis a začali ho liečiť antiretrovirotikami. V roku 2019 opustil Spojené štáty a vrátil sa domov do Gazy, pretože cítil, že sa so svojou chorobou už nedokáže vyrovnať sám.

Gaza bola jeho životnou láskou, najviac pláž. „Je to jediné miesto, kde sa cítim v pokoji sám so sebou.“

Keď sa však vrátil, E.S. nepoznal žiadneho iného kvír človeka, nieto ešte niekoho s HIV. Keď sa jeho rodičia dozvedeli, že je HIV pozitívny, povedali mu, že je to jeho vina a obávali sa, že to rodine prinesie hanbu.

E.S. prišlo ľahšie vyhýbať sa tejto téme, čo znamenalo, že mu došli lieky, ktoré dostával v USA. Nevedel, že sa môže obrátiť na ministerstvo zdravotníctva v Gaze, aby dostal ďalšie. Jeho fyzické zdravie sa zhoršilo. „Bolo to veľmi komplikované, pretože moja mama bojovala s rakovinou,“ povedal. „Vždy to zdôvodňuje tým, že sa toho stalo veľmi veľa. Pretože jej diagnostikovali rakovinu prsníka a približne v rovnakom čase podstúpila liečbu.“

Liečba

Ľudia čerstvo infikovaní vírusom HIV nemusia nič cítiť a môžu sa javiť ako bezpríznakoví mnoho rokov. Ale E.S. mal aj syfilis. Oneskorená liečba tohto ochorenia a ochorenia HIV (ktoré potláčalo jeho imunitný systém) umožnila, aby syfilis prešiel do neurosyfilisu, ktorý poškodil jeho nervový systém, zanechal mu chronické bolesti, obmedzil jeho schopnosť chodiť a uvrhol ho do ťažkej depresie a úzkosti.

Mal pocit, že nie je v pozícii, aby sa mohol za seba prihovoriť rodičom, aby mu pomohli, pretože téma jeho sexuality a jeho HIV statusu a vírusovej infekcie bola už tak tabu.

„Pre nich je to proste že, nie, jediný prirodzený spôsob je penis a vagína. A ako, ak je to penis a penis, pôjdeš do pekla. A skôr než pôjdeš do pekla, zničíš povesť našej rodiny.“ Jeho rodičia sa pred niekoľkými rokmi rozviedli. „Ak sa niekto dozvie o tvojom HIV statuse, nastane apokalypsa, ktorá jednoducho zničí celý svet. Takto som sa cítil.“

E.S. roky bolestne trpel bez podpory. „Sťažoval som sa na bolesť nôh. Môj otec ma každý mesiac brával na pláž, aby ma poučil a pripomenul mi, že si mám zmeniť svoj život.“ Keď jeho otec videl, že infekcia mu bráni v chôdzi, zobral ho k neurológovi, ale podľa E.S. povedal svojmu synovi, aby o svojom stave klamal. Neurológ nemohol E.S. pomôcť bez toho, aby poznal pravdu.

Nakoniec sa v roku 2022 jeho otec poradil s blízkym priateľom -lekárom. Tentoraz sa priznal, že jeho syn môže mať pohlavne prenosnú infekciu.

„Na otcov šok,“ povedal E.S., „priateľ lekár s mojím prípadom súcitil a s úplným pochopením poradil otcovi, aby ma urýchlene odviezol na infekčné oddelenie, kde ma (anonymne) zaregistrujú a nasadia mi antiretrovirotiká a ďalšiu potrebnú liečbu.“ E.S. verí, že mu otcov priateľ zachránil život.

Reakcia jeho rodičov na jeho zdravotný stav narušila ich vzťah. „Z môjho postihnutia tak trochu obviňujem svojich rodičov,“ povedal E.S. „Nemal by som ich obviňovať, pretože toto je od Boha a ja to rešpektujem. Prijal som, že sa tomu vzdám.“

Ale stále k nim prechováva toľko lásky. „To, čo by ste očakávali, je rodina, ktorá by vás podporovala – to by bolo pre vás najdôležitejšie. Alebo ako pevná skupina priateľov, vybraná rodina. Ale ja som nikoho nemal.“

Napriek tomu však videl náznaky iných zdanlivo kvír ľudí. V jednej hlasovej správe E.S. opisuje, ako si kupuje jedlo na trhu v meste Gaza. Bol so svojou mamou a bol tam „jeden chlapík, ktorý mal krátke vlasy a jeho oblečenie bolo úplne zladené. A mal, viete, také tie miniatúrne kabelky, ktoré vám viseli na ramene, proste, žiadny muž také niečo nenosí, aspoň nie v Gaze. A jeho chôdza bola, no, trochu výstrednejšia.“

O niekoľko týždňov neskôr povedal, že videl ďalších dvoch chlapcov, ktorí „vyzerali ako heterosexuáli alebo boli heterosexuálne oblečení a mali na hlave čiapky. Arabskí chlapi v Gaze radi nosia obtiahnuté džínsy. Ale títo dvaja chlapi, keď som kráčal, sme sa na seba pozreli a ja som to jednoducho cítil. Títo hajzlíci spolu spia.“

E.S. hovorí, že je vzrušujúce „odhaľovať“ iných ľudí v Gaze, ktorí by mohli byť kvír. Prináša to však so sebou aj iné emócie.

„Ja len predpokladám ich sexualitu. Predpokladám to podľa toho, ako rýchlo chodia alebo čo majú oblečené, ale najväčší pocit, ktorý mám, je neistota. Čo ak ma tá osoba vníma? Všimol som si ich, znamená to, že vnímajú, že som kvír? Takže potom takmer okamžite pociťujem hanbu a odsúdenie alebo nesúhlas.“

E.S. sa rád vyjadruje bielením obočia. „Keď som bol malý, mal som blond vlasy. V tejto chvíli je to už takmer rituál. Zvyčajne sa hanbím a požiadam mamu, aby mi na to kúpila produkty. Je to zvláštne, keď si ich kupujem sám.“

Akákoľvek identita, okrem toho, že je Palestínčan, ktorý prežil, teraz nie je prioritná.

Neskoro

Kým lekári začali správne liečiť jeho HIV, „bolo už veľmi neskoro“. Choroba v tej chvíli prerástla do AIDS, pretože hladina jeho T-lymfocytov – typu bielych krviniek potrebných na odvrátenie infekcií – bola nebezpečne nízka. Magnetická rezonancia naznačila, že infekcia sa už mohla dostať do jeho mozgu.

Po opätovnom nasadení liekov na HIV sa stav E.S. zlepšil a dostal sa z hlbokej depresie. „Práve som začal zisťovať, ako sa vrátiť do života. Jednou z prvých vecí, ktoré som urobil, bolo, že som začal nosiť farebné oblečenie namiesto čierneho.
Nahrával som aj príbehy na Instagram, väčšinou pre seba, aby som si ich mohol uložiť do archívu. Ale môjmu otcovi sa to nepáčilo a vycítil, že sa ‚opäť uberám touto cestou‘, a predpokladal, že komunikujem s nejakým chlapcom online.“

Začiatkom roku 2023 E.S. povedal, že jeho otec bude pokračovať v zastrašujúcich „povzbudzujúcich rozhovoroch“. Vyhrážal sa mu, že ho zabije, ak sa bude naďalej „správať ako buzerant“. Ďalším tlakom boli náklady na jeho liečbu, na ktoré mu podľa jeho slov otec nedovolil zabudnúť. Namiesto toho, aby dal prednosť rehabilitácii, vrhol sa do práce ako lektor angličtiny a pracoval sedem dní v týždni. Vyčerpávajúci program mu bránil v zotavení. Keď mu diagnostikovali neurosyfilis, jeho lekár povedal, že fyzické komplikácie budú dočasné, ak bude absolvovať vhodnú fyzickú terapiu a rehabilitáciu. Keďže však v Gaze takéto zariadenia neexistovali, plánoval rok tvrdo pracovať a šetriť peniaze na cestu a na liečenie.

O niekoľko mesiacov neskôr, keď mal E.S. mimoriadne voľnú sobotu, súhlasil, že si pôjde zaplávať do miestneho bazéna so svojím bratom, otcom a malým nevlastným bratom. Bol nadšený – už dlho sa nebol kúpať. Večer predtým sa rozprával s otcom o tom, kde by mohli zohnať jeden z tých „okrúhlych plovákov, ktoré pripomínajú pneumatiky“, pretože so svojím postihnutím povedal, že „bez nich by vo vode nemal šancu“. Jeho otec ho ubezpečil, že si ho môžu kúpiť cestou.

Ale keď si na druhý deň ráno okolo šiestej hodiny varil kávu, začal vidieť a počuť „obrovské množstvo rakiet, ktoré boli vypustené na obzore. Okamžite som vedel, že niečo nie je v poriadku. Nikdy predtým som nič také nevidel. Vbehol som dovnútra, aby som zobudil mamu a brata, a potom som zavolal otcovi. Ani sme nemuseli rušiť naše plány na tento deň – bolo jasné, že už boli zrušené.“

Bolo 7. októbra 2023. E.S. si zapol televíziu a rýchlo zistil, že ľuďom sa podarilo prelomiť obliehanie a vstúpiť na okupované územia. Predtým, ako si to plne uvedomil, povedal, že „sa cítil ako na úteku z väzenia – doslova.“

Ale potom nastala realita. To, čo sa spočiatku zdalo ako útek z väzenia pre Gazu, sa nakoniec zmenilo na intenzívnejší trest odňatia slobody.

Mesiace izraelského vojenského násilia, ku ktorému dochádza pred jeho domom, a nedostatočná strava zhoršili jeho zdravotný stav. Čím dlhšie bol E.S. bez riadnej rehabilitácie alebo stravy, tým viac sa zhoršovala jeho pohyblivosť.

A ak by sa syfilis vrátil, „nemyslím si, že by zostali lekári, ktorí by mu pomohli.“ E.S. dochádzajú lieky na HIV a vie, že by to mohol byť jeho rozsudok smrti. Chápe, že nakoniec musí začať uprednostňovať svoje zdravie pred strachom z odhalenia. V jednej písomnej správe napísal, že „mlčanie sa rovná smrti,“ čo pripomína frázu, ktorú v 80. rokoch minulého storočia vytvorila aktivistická skupina ACT UP.

Začal preto oslovovať ľudí na internete, ktorí by mu podľa neho mohli pomôcť. Približne v tom istom čase sa na Instagrame objavil kontroverzný príbeh o niekom, kto za úplne iných okolností prestal užívať lieky proti HIV.

Keď HIV-pozitívny pacient prestane užívať antiretrovirotiká, „vírus sa môže v jeho tele veľmi rýchlo rozmnožiť,“ povedal Dr. Oni Blackstock, lekárka primárnej starostlivosti o HIV a bývalá asistentka komisára na úrade pre HIV newyorského ministerstva zdravotníctva. Podľa nej je najväčšou prekážkou pri liečbe inak liečiteľného vírusu, rasizmus, bezdomovectvo, či vojna. Ďalšou najväčšou výzvou je, keď pacientov odradí od vyhľadania liečby stigma.

Blackstock uviedla, že „hoci sa doba, za akú pocítime účinky“ ukončenia užívania antiretrovirotík, líši, môže sa to stať v priebehu „týždňov alebo dní“ a má to veľa spoločného s „východiskovým“ zdravotným stavom pacienta.

Vzhľadom na to, že E.S. prekonal neurosyfilis, zvyčajne jedáva len jedno jedlo denne a snaží sa prežiť genocídu, nemá vôbec veľmi pozitívne východisko. Aj krátke prerušenie liečby HIV by mohlo zhoršiť jeho neurologické príznaky a pohyblivosť.

„HIV ničí bunky CD4+ T, ktoré nás chránia pred infekciou. Bez liekov sa úroveň vírusu v krvi zvyšuje, vytvára viac svojich kópií a imunitný systém sa oslabuje – a potom sa človek stáva zraniteľným voči rôznym typom infekcií a rakoviny,“ varovala Blackstock. „Aj menšie infekcie sa môžu stať hrozivými.“ Riziká v Gaze zďaleka presahujú rámec drobných infekcií. Časté sú zranenia od trosiek a bombových útokov, hepatitída A a cholera. Zároveň sa vo vojnových zónach rozmnožuje rezistencia na antibiotiká.

Dokonca aj detská obrna, kedysi eradikovaná, je späť.

V porovnaní s ľuďmi žijúcimi s HIV na celom svete je to, čo zažíva E.S., univerzálne – stigma bola obrovskou prekážkou pre jeho zdravie – a zároveň geograficky špecifické pre rok trvajúcu genocídu v Gaze a desaťročia trvajúcu okupáciu Palestíny.

Časová slučka

Približne v novembri 2023 získal brat lekára E.S. prístup do skladu infekčného zdravotného oddelenia v severnej Gaze a premiestnil lieky, ktoré E.S. potreboval, do svojho domu. „Báli sa, že keby ich nechali na klinike, boli by zničené,“ povedal E.S. Dostal zásobu na tri mesiace – dosť na to, aby získal trochu času.

E.S. sa celé mesiace vyhýbal verejnej žiadosti o pomoc, pretože nechcel priznať, že sa mu zásoby zmenšujú, zatiaľ čo izraelská armáda zabíja jeho susedov. Bolo mu trápne žiadať o pomoc, keď iní hladujú alebo osireli. Predpokladal tiež, že existuje nejaká šanca, že sa zásoby nejako doplnia.

V marci 2024 však začal ľudí oslovovať. (Afeefa, jedného zo spoluautorov tohto príbehu, kontaktoval kvôli jeho reportážam o kvír arabských príbehoch na jeho Instagrame). E.S. napísal: „Mám lieky na HIV na asi dva mesiace. A rozhodne hľadám možné spôsoby, ako sa dostať k mojim liekom.“

„Je to ako nekonečná časová slučka – stále dokola.“

E.S.

V júni sa situácia, v ktorej E.S. žil, výrazne zhoršila. Hranice boli zatvorené viac ako mesiac. Vo svojej korešpondencii uviedol, že severné pásmo Gazy je vyhladované: „Chýba nám akákoľvek humanitárna pomoc,“ napísal. „Čo si pamätám, nemali sme žiadne čerstvé produkty/hydinu/mäso/mliečne výrobky. Všetky zvyšné spracované potraviny v konzervách sa predávajú za oveľa vyššie ceny.“ Ľuďom dochádzala hotovosť a nefungovali žiadne bankové služby. „Je to ako nekonečná časová slučka – stále dokola,“ napísal.

Okrem toho videl, ako izraelské sily používajú na útoky na civilistov kvadrokoptéry. „Raz sme boli na trhu, kde sa strieľalo na skupinu ľudí, pričom zahynuli najmenej traja. Je to, mierne povedané, veľmi desivé.“

V júli E.S. požiadal svojho brata, aby sa vybral po ďalšie lieky zo skrýše v dome súrodenca svojho lekára. Hoci to bol veľký risk, vrátil sa s dostatočným množstvom, aby vydržali E.S. až do októbra. Bola to úľava, že zostalo viac tabletiek, ale napísal: „Keď sa toto vyčerpá, budem ABSOLÚTNE musieť vymyslieť iný spôsob, ako sa k nim dostať, pretože tu na severe, pokiaľ viem, žiadne nezostali. A neviem, či vôbec budú môcť poslať ešte ďalšie tu na sever.“

E.S. sa rozhodol, že najlepším riešením bude, ak začne lieky rozdeľovať a vynechávať ich dávky. „Robil som to niekoľko dní. Ale môj lekár mi povedal, že to v žiadnom prípade nemôžem urobiť. Je lepšie byť nemať nič, ako si ich rozdeľovať na prídely alebo si zahrávať s dávkami.“ Ako mesiace ubiehali, stres bol pre E.S. príliš veľký.

Doktori

„Snažím sa vydržať, spolieham sa na svoju vieru a robím všetko pre to, aby som našiel východisko, hoci práca pod tlakom pre mňa nikdy nebola jednoduchá. Oslovil som organizácie, aby sa pokúsili dostať lieky do Gazy, ale každé dvere, na ktoré zaklopem, sa zatvoria. Jediné dvere, ktoré sa nikdy nezatvoria, sú Božie, a možno tým, že sa podelím o svoj príbeh, konečne dostanem pomoc, ktorú potrebujem.“

10. júla E.S. napísal: „bolo to tu šialené. Boje sa dejú veľmi blízko. Posledných pár dní to tu šialene škrípe 😞“ Zúriaci konflikt mu znemožňoval predstaviť si, kedy by sa mohli doplniť jeho tenčiace sa zásoby liekov.

V auguste mu pôvodný lekár prestal odpovedať. „Dúfam, že sa mu nič zlé nestalo,“ napísal. septembra E.S. napísal: „Posledných desať mesiacov som mal šťastie. Mal som prístup k liekom na HIV, pretože som býval na severe Gazy. Ale teraz mi to šťastie dochádza. Vzal som si posledné dávky na severe,“ a bolo mu povedané, že „už neprichádzajú žiadne zásoby. Žiadne ďalšie lieky pre mňa.“